Občasné zrnká liečebnej pedagogiky
Pomôž mi, aby som to dokázal sám. M.Montessori
sobota 28. júna 2014
Liečebná pedagogička na materskej
už dlhšiu dobu som na materskej dovolenke. Neprispievam preto na tento blog, no ak Vás zaujíma, čo teraz robím, rada by som Vás pozvala na môj aktuálny blog www.osemrukdoma.blogspot.com, kde sa venujem témam spojeným s materstvom, s Montessori pedagogikou a vzťahovou výchovou. Prajem Vám dnes prekrásny deň!
piatok 27. apríla 2012
Magduškina mladosť
http://vimeo.com/41135644
nedeľa 25. marca 2012
Autisti a sociálna džungľa
Na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny stojí hypotonický rad ľudí. Tí mladí, čo sú tu nováčikmi a v realite obrusujú nanovo artikuláciu svojho novozískaného (o kúsok menej užitočného, než čakali) titulu, sa ešte skúmavo okolo seba obzerajú a snažia sa posúdiť situácie jednotlivých spolustojacich. Tí, čo na tejto chodbe stáli už veľakrát, sa ani neobzerajú. Presne vedia, čo ich čaká, na druhých už nie sú zvedaví. K vedľajším dverám zamieri mladá žena s kočíkom pre dve deti a babyšatkou. Trojica plavovlasých detí sa zvedavo obzerá okolo seba. Úrad je udalosť dňa, vymyká sa z pieskoviskovej rutiny. Navyše je očividné, ako sa hypotonický rad vzpriamil a v zástupe odrazu badať jednotlivé tváre a jedinečnosť ich úsmevov.
„Mami, idem hľadať vajíčka!“ volá spod pehatého nošteka malá rusalka, na čo milý nakupujúci pán v okuliaroch s hrubým rámom povie – „tu sú vajíčka, hneď vedľa syrov.“ Dievčatko sa obzrie smerom, ktorým ukázal skrútený prst milého uja a zvraští čelo. „Ale ja som myslela také tie.. čokoládové!“ Ujo sa zasmeje a pochopí. Pohladí malú cieľavedomú dievčinku po vlasoch a dodá „Ako som si to len mohol pomýliť, ty malá princezná?“
V bezpečí autistického centra Andreas sú klienti vnímaní prirodzene, tak ako aj doma. Každý z mojich klientov na muzikoterapii má inú osobnosť. Jeden sa neprestajne usmieva a vykrikuje echolálie, ktoré som sa naučila mať veľmi rada. Občas má zamyslený deň a veľmi by som chcela vedieť, čo sa ukrýva za závojom našej vzájomnej inakosti. Noví klienti (ich diagnózy sa len okrajovo dotýkajú autistického spektra) sú pre mňa novým tajomstvom, novými ľuďmi, ktorých sa oplatí spoznať. Magdušku som už spomínala - žmolí mi dredy a šťastne sa usmieva, keď si pýta obľúbenú pesničku. Nepokojne sa pomedzi noty pýta na "záchodík" a na to, či pôjde von na prechádzku. Čas s ňou je srdečný. Trochu rozprávkový. Blízky.
Za bránou domu a centra je však džungľa, v ktorej sa cítila byť zahltení prúdmi nevyspytateľných podnetov, tvárí, zvukov a svetiel, ktorých je jednoducho priveľa.
V trolejbuse, na úrade aj v obchode. Na ulici, u lekára, u zubára.
Deti so znevýhodnením zažívajú neporovnateľne menej pozitívnej sociálnej spätnej väzby, než tie "bežné". A v tom vidím jeden z hlavných významov svojej práce - možnosť povedať matkám mojich klientov, ako ma teší čas s nimi, chytiť za ruku Magdušku, menovať siedmich trpaslíkov každý utorok a trieskať nahlas do djembe, keď je tu tá potreba. A pri tom cítiť postoj "Ty malá princezná, ty krásny chlapček".
nedeľa 18. marca 2012
Hammelove dvere k zázraku
piatok 9. decembra 2011
Pentatonický altový xylofón
pondelok 28. novembra 2011
Muzikoterapia s Magduškou
Magduška v štíhlych prstoch žmolí jeden z mojich dredov. Druhou rukou ma chytí za líce a zblízka sa mi pozrie do očí. „Zaspieva,“ hovorí mi s úsmevom a ja (už po tridsiatysiedmykrát) spievam pieseň Trenčianske hodiny.
Pred dvoma mesiacmi som rozmýšľala nad tým, aký iný je tento svet autistov. Napriek navyknutému pohodliu, že si vo všeobecnosti viem ľahko získať deti, u autistov som prejav tejto bežnej atrakcie nemohla čakať. Pre oboch mladých ľudí s autizmom, s ktorými sme v októbri začali tvoriť hudbu v priestore muzikoterapie, som bola nová, cudzia, a tým pádom nepríjemná zmena.
Na človeka sadne bázeň. Je to akoby vstúpil do iného sveta, v ktorom sa pohybuje po tajomných chodníkoch a jeho nohy akoby neboli uspôsobené na chôdzu po vratkom povrchu. Rukami sa dotýka povrchu vecí, no nespoznáva ich štruktúru. Hľadí, no nevidí presné kontúry, a tak si len domýšľa významy tvarov a javov.
Myslím, že ma samu zaskočilo, ako rýchlo som začala cítiť súlad a priateľstvo. Srdce sa mi vždy rýchlejšie rozbúcha, keď si Magduška na pohovke cezo mňa preloží nohu, pritiahne si ma k sebe a načúva môjmu spevu. Pripadá mi to ako zázrak. Privilégium.
Magduška je drobný človiečik. Už viem, že jej nemôžem povedať „Magda“, alebo zostať ticho, lebo by zneistela. Páčia sa jej ľudové pesničky, ale už sa naučila aj dve nové odo mňa. Je bystrá a má zmysel pre humor. Dúfam, že na najbližšom stretnutí mi dovolí sprevádzať Trenčianske hodiny na pentatonickom xylofóne. Ale nemusí. To je v poriadku.
Myslím, že to najdôležitejšie bolo nájsť niečo, čo má rada. Počas jedného stretnutia ubiehala od spevu (ale hlavne odo mňa) ku knižkám. To mi ponúklo výborné zrealizovateľné prepojenie – vyrobila som jej knižku s pesničkami, ktoré spolu odvtedy spievame. Pri každom notovom a slovnom zápise je obrázok (z látky, kovový kľúčik, zrkadielko, vystrihnutý alebo nakreslený...), ktorý jej pomáha orientovať sa medzi piesňami.
A tak vlastne ten najdôležitejší poznatok som o nej získala cez jej neprijatie.
nedeľa 12. júna 2011
Záježová
Pod impozantným kameňom tieniacim skalku pri slamenom dome, leží malý hrob. Tichá slávnosť pohrebu na chvíľu prikryla tichom slnečné sobotňajšie poobedie.