Magduškina mladosť

Ďakujem autistickému centru Andreas za video. A samozrejme, pánovi Hammelovi za pieseň, ktorá prelomila ľady. Magduška spieva s gitarou!

http://vimeo.com/41135644

Autisti a sociálna džungľa

V trolejbuse sedí maminka s roztomilým dvojročným chlapčekom. Človiečik chrúme špaldový keksík a pomedzi padajúce omrvinky rozosiela spolucestujúcim sériu úsmevov. Milá babička zo sedadla naproti sa mu prihovára a on jej ostýchavo odpovedá.

Na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny stojí hypotonický rad ľudí. Tí mladí, čo sú tu nováčikmi a v realite obrusujú nanovo artikuláciu svojho novozískaného (o kúsok menej užitočného, než čakali) titulu, sa ešte skúmavo okolo seba obzerajú a snažia sa posúdiť situácie jednotlivých spolustojacich. Tí, čo na tejto chodbe stáli už veľakrát, sa ani neobzerajú. Presne vedia, čo ich čaká, na druhých už nie sú zvedaví. K vedľajším dverám zamieri mladá žena s kočíkom pre dve deti a babyšatkou. Trojica plavovlasých detí sa zvedavo obzerá okolo seba. Úrad je udalosť dňa, vymyká sa z pieskoviskovej rutiny. Navyše je očividné, ako sa hypotonický rad vzpriamil a v zástupe odrazu badať jednotlivé tváre a jedinečnosť ich úsmevov.

„Mami, idem hľadať vajíčka!“ volá spod pehatého nošteka malá rusalka, na čo milý nakupujúci pán v okuliaroch s hrubým rámom povie – „tu sú vajíčka, hneď vedľa syrov.“ Dievčatko sa obzrie smerom, ktorým ukázal skrútený prst milého uja a zvraští čelo. „Ale ja som myslela také tie.. čokoládové!“ Ujo sa zasmeje a pochopí. Pohladí malú cieľavedomú dievčinku po vlasoch a dodá „Ako som si to len mohol pomýliť, ty malá princezná?“

V bezpečí autistického centra Andreas sú klienti vnímaní prirodzene, tak ako aj doma. Každý z mojich klientov na muzikoterapii má inú osobnosť. Jeden sa neprestajne usmieva a vykrikuje echolálie, ktoré som sa naučila mať veľmi rada. Občas má zamyslený deň a veľmi by som chcela vedieť, čo sa ukrýva za závojom našej vzájomnej inakosti. Noví klienti (ich diagnózy sa len okrajovo dotýkajú autistického spektra) sú pre mňa novým tajomstvom, novými ľuďmi, ktorých sa oplatí spoznať. Magdušku som už spomínala - žmolí mi dredy a šťastne sa usmieva, keď si pýta obľúbenú pesničku. Nepokojne sa pomedzi noty pýta na "záchodík" a na to, či pôjde von na prechádzku. Čas s ňou je srdečný. Trochu rozprávkový. Blízky.

Za bránou domu a centra je však džungľa, v ktorej sa cítila byť zahltení prúdmi nevyspytateľných podnetov, tvárí, zvukov a svetiel, ktorých je jednoducho priveľa.

V trolejbuse, na úrade aj v obchode. Na ulici, u lekára, u zubára.

A milá teta, čakajúci rad a láskaví páni za hrubými rámami okuliarov odrazu presne nevedia, ako reagovať na zmäteného veľkého, či malého človeka, ktorý rukami, krikom, či pohľadom tápa v tejto džungli.

Deti so znevýhodnením zažívajú neporovnateľne menej pozitívnej sociálnej spätnej väzby, než tie "bežné". A v tom vidím jeden z hlavných významov svojej práce - možnosť povedať matkám mojich klientov, ako ma teší čas s nimi, chytiť za ruku Magdušku, menovať siedmich trpaslíkov každý utorok a trieskať nahlas do djembe, keď je tu tá potreba. A pri tom cítiť postoj "Ty malá princezná, ty krásny chlapček".

Hammelove dvere k zázraku

Vážený pán Pavol Hammel, už toľkokrát som sa od ostatného októbra pýtala (nesmelo potichu, ale občas aj nahlas), čím to je, že moji dospelí klienti v DSS Andreas tak milujú Vašu hudbu? Nezazlievam to Vám. To len moje hudobné a literárne cítenie sa nevie vmestiť do kože.

Ale jednu vec Vám musím povedať. Vďaka Vašej piesni Mladosť sme s Magduškou vstúpili na zázračnú pôdu! Nielen, že vydrží počúvať gitarový sprievod k svojmu spevu (čo by verbalizované pred polrokom zaznelo ako naivný vtip), ale dokonca sa osmelila na gitare už aj (s mojou pomocou) brnkať.

Viem, je to neuveriteľné. Pevne verím, že doložím video dôkaz už čoskoro.

Tak teda vážne a úprimne - vďaka.

S pozdravom,

mh

Pentatonický altový xylofón

Xylofón je dobrá vec. Udiera sa naň paličkami - drevenými, gumenými, obalenými vlnou... Samotné spustenie paličky na ozvučné drievka/kovy vylúdi príjemný zvuk.

Drevený xylofón je magická vec. Znie ako tajomný pohyb v dažďovom pralese. Čím väčšia rezonančná skrinka, tým akoby boli liany hrubšie a kvapky štedrejšie. Zelená sviežejšia a vzduch voňavejší.

Pentatonický xylofón je liečivá vec. Neuveriteľné. Rozozvučíte ho - opatrne, možno s obavou. A zrazu zneistiete - to hrám naozaj ja? Ako to, že intuitívne triafam tie správne noty a vyhýbam sa tým nesprávnym?

V skutočnosti na pentatonickom xylofóne nie sú žiadne "nesprávne" noty. Len múdrosť starých kultúr. Vynechaním tónov, ktoré by mohli s iným tónom stupnice tvoriť poltón, alebo tritón (a vylúdiť dizonanciu) zostáva pentatonická stupnica (napr. C-D-E-G-A-C), v ktorej je prakticky nemožné zahrať niečo, čo by znelo nepríjemne bežnému európskemu ušku.

A teraz si predstavte mať to všetko naraz - Drevený pentatonický xylofón s veľkou rezonančnou skrinkou. Liečivý magický zvuk, na ktorom vie hrať každý. Plne bezpečný hudobný kontext, kde dieťa, aj dospelý, zdravý aj chorý, odvážny aj nesmelý, vedia vytvoriť niečo krásne bez možnosti "pochybiť".

Ďakujem Nadácii Tatra banky za láskavú finančnú podporu na nákup nádherných hudobných nástrojov - naše dva altové pentatonické drevené xylofóny už potešili dvojročné deti, klientov s autizmom, spolužiakov na Liečebnej pedagogike, aj našich mladých dobrovoľníkov v teambuildingových aktivitách.

Muzikoterapia s Magduškou

Magduška v štíhlych prstoch žmolí jeden z mojich dredov. Druhou rukou ma chytí za líce a zblízka sa mi pozrie do očí. „Zaspieva,“ hovorí mi s úsmevom a ja (už po tridsiatysiedmykrát) spievam pieseň Trenčianske hodiny.

Pred dvoma mesiacmi som rozmýšľala nad tým, aký iný je tento svet autistov. Napriek navyknutému pohodliu, že si vo všeobecnosti viem ľahko získať deti, u autistov som prejav tejto bežnej atrakcie nemohla čakať. Pre oboch mladých ľudí s autizmom, s ktorými sme v októbri začali tvoriť hudbu v priestore muzikoterapie, som bola nová, cudzia, a tým pádom nepríjemná zmena.

Na človeka sadne bázeň. Je to akoby vstúpil do iného sveta, v ktorom sa pohybuje po tajomných chodníkoch a jeho nohy akoby neboli uspôsobené na chôdzu po vratkom povrchu. Rukami sa dotýka povrchu vecí, no nespoznáva ich štruktúru. Hľadí, no nevidí presné kontúry, a tak si len domýšľa významy tvarov a javov.

Myslím, že ma samu zaskočilo, ako rýchlo som začala cítiť súlad a priateľstvo. Srdce sa mi vždy rýchlejšie rozbúcha, keď si Magduška na pohovke cezo mňa preloží nohu, pritiahne si ma k sebe a načúva môjmu spevu. Pripadá mi to ako zázrak. Privilégium.

Magduška je drobný človiečik. Už viem, že jej nemôžem povedať „Magda“, alebo zostať ticho, lebo by zneistela. Páčia sa jej ľudové pesničky, ale už sa naučila aj dve nové odo mňa. Je bystrá a má zmysel pre humor. Dúfam, že na najbližšom stretnutí mi dovolí sprevádzať Trenčianske hodiny na pentatonickom xylofóne. Ale nemusí. To je v poriadku.

Myslím, že to najdôležitejšie bolo nájsť niečo, čo má rada. Počas jedného stretnutia ubiehala od spevu (ale hlavne odo mňa) ku knižkám. To mi ponúklo výborné zrealizovateľné prepojenie – vyrobila som jej knižku s pesničkami, ktoré spolu odvtedy spievame. Pri každom notovom a slovnom zápise je obrázok (z látky, kovový kľúčik, zrkadielko, vystrihnutý alebo nakreslený...), ktorý jej pomáha orientovať sa medzi piesňami.

A tak vlastne ten najdôležitejší poznatok som o nej získala cez jej neprijatie.

muzikoterapeutické radosti I

Sen, na ktorý už niekoľko rokov zbieram odvahu, je odrazu (ani neviem ako...) opakujúcou sa realitou v jednom malom sklade na koberci každý piatok poobede.

Som hudobníčka aj liečebáčka, a tak by malo byť prirodzené, aby som s deťmi tvorila hudbu s ambíciou posúvať kvalitu našich vzťahov a osobných životov smerom k lepšiemu. Nie je to však tak.

Pravda je, že to vôbec nie je také prirodzené, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo je vlastne to "lepšie", to optimum, kam ich mám posúvať? Koľko spraví hudba sama a koľko by som mala verbalizovať? Kde je dobrý a "muzikoterapeutický" balans medzi dynamickým slobodným a sústredeným, hudobne i komunikačne prehľadným hraním a spievaním?

Dnes cítim radosť, lebo sa jedno nesmelé dievčatko odvážilo ne-u-ve-ri-teľ-ne hlasno pišťať na našej žltej plastovej zobcovke. Po troch stretnutiach, kedy túžobne tú istú zobcovku držala v rukách, no do úst ju nevložila, plesám. Dalo by sa s prikrčeným nosom a prižmúrenými očami povedať, že po hlasnom pišťaní prišlo aj pišťanie tichšie. Isté je, že očká zúžené od smiechu nad perami našpúlenými v odvážnom hraní tváričku neopustili až do konca.

Dobre je.

Ale čo ostatné deti? Čo si oni dnes odniesli?

V tejto profesii bez publika nie je ľahké precítiť úspech, či istotu. Studňa detskej radosti ako odbornej spätnej väzby, je niekedy príliš úzka a jej dno príliš vysoko.

Ale hádam to má zmysel.

(fotka je čisto ilustračná, z inej príležitosti, s iným drobčekom a iným nástrojom..)