Minulú nedeľu zomrel vzácny človek. Jeho život bol ako rozvetvená rieka, jeho mocné ramená boli ako prúdy vody. Zavlažovali mnohé miesta a niesli ľudí na lodiach ich fyzických i duchovných potrieb. Vedel byť ako radostný rozjarený potok, no aj obrovský v sile ako vodopád.
Jeho prameň bol v Bohu.
Výborných kardiochirurgov v Bratislave snáď ešte jeho pacienti nájdu. Jeho prácu budú musieť prevziať iní. No jeho rodine ho nenahradí nikto. Nikto.
Premýšľam o tom, čo ešte chcem povedať svojim rodičom skôr, než ich stratím. Uvedomujem si však, že aj keby som im povedala všetko, ešte stále tu zostane túžba povedať im viac. Dať im viac, poďakovať im viac.
Drahí Andréovci, smutno a ticho je v mojej duši.
