Pentatonický altový xylofón

Xylofón je dobrá vec. Udiera sa naň paličkami - drevenými, gumenými, obalenými vlnou... Samotné spustenie paličky na ozvučné drievka/kovy vylúdi príjemný zvuk.

Drevený xylofón je magická vec. Znie ako tajomný pohyb v dažďovom pralese. Čím väčšia rezonančná skrinka, tým akoby boli liany hrubšie a kvapky štedrejšie. Zelená sviežejšia a vzduch voňavejší.

Pentatonický xylofón je liečivá vec. Neuveriteľné. Rozozvučíte ho - opatrne, možno s obavou. A zrazu zneistiete - to hrám naozaj ja? Ako to, že intuitívne triafam tie správne noty a vyhýbam sa tým nesprávnym?

V skutočnosti na pentatonickom xylofóne nie sú žiadne "nesprávne" noty. Len múdrosť starých kultúr. Vynechaním tónov, ktoré by mohli s iným tónom stupnice tvoriť poltón, alebo tritón (a vylúdiť dizonanciu) zostáva pentatonická stupnica (napr. C-D-E-G-A-C), v ktorej je prakticky nemožné zahrať niečo, čo by znelo nepríjemne bežnému európskemu ušku.

A teraz si predstavte mať to všetko naraz - Drevený pentatonický xylofón s veľkou rezonančnou skrinkou. Liečivý magický zvuk, na ktorom vie hrať každý. Plne bezpečný hudobný kontext, kde dieťa, aj dospelý, zdravý aj chorý, odvážny aj nesmelý, vedia vytvoriť niečo krásne bez možnosti "pochybiť".

Ďakujem Nadácii Tatra banky za láskavú finančnú podporu na nákup nádherných hudobných nástrojov - naše dva altové pentatonické drevené xylofóny už potešili dvojročné deti, klientov s autizmom, spolužiakov na Liečebnej pedagogike, aj našich mladých dobrovoľníkov v teambuildingových aktivitách.

Muzikoterapia s Magduškou

Magduška v štíhlych prstoch žmolí jeden z mojich dredov. Druhou rukou ma chytí za líce a zblízka sa mi pozrie do očí. „Zaspieva,“ hovorí mi s úsmevom a ja (už po tridsiatysiedmykrát) spievam pieseň Trenčianske hodiny.

Pred dvoma mesiacmi som rozmýšľala nad tým, aký iný je tento svet autistov. Napriek navyknutému pohodliu, že si vo všeobecnosti viem ľahko získať deti, u autistov som prejav tejto bežnej atrakcie nemohla čakať. Pre oboch mladých ľudí s autizmom, s ktorými sme v októbri začali tvoriť hudbu v priestore muzikoterapie, som bola nová, cudzia, a tým pádom nepríjemná zmena.

Na človeka sadne bázeň. Je to akoby vstúpil do iného sveta, v ktorom sa pohybuje po tajomných chodníkoch a jeho nohy akoby neboli uspôsobené na chôdzu po vratkom povrchu. Rukami sa dotýka povrchu vecí, no nespoznáva ich štruktúru. Hľadí, no nevidí presné kontúry, a tak si len domýšľa významy tvarov a javov.

Myslím, že ma samu zaskočilo, ako rýchlo som začala cítiť súlad a priateľstvo. Srdce sa mi vždy rýchlejšie rozbúcha, keď si Magduška na pohovke cezo mňa preloží nohu, pritiahne si ma k sebe a načúva môjmu spevu. Pripadá mi to ako zázrak. Privilégium.

Magduška je drobný človiečik. Už viem, že jej nemôžem povedať „Magda“, alebo zostať ticho, lebo by zneistela. Páčia sa jej ľudové pesničky, ale už sa naučila aj dve nové odo mňa. Je bystrá a má zmysel pre humor. Dúfam, že na najbližšom stretnutí mi dovolí sprevádzať Trenčianske hodiny na pentatonickom xylofóne. Ale nemusí. To je v poriadku.

Myslím, že to najdôležitejšie bolo nájsť niečo, čo má rada. Počas jedného stretnutia ubiehala od spevu (ale hlavne odo mňa) ku knižkám. To mi ponúklo výborné zrealizovateľné prepojenie – vyrobila som jej knižku s pesničkami, ktoré spolu odvtedy spievame. Pri každom notovom a slovnom zápise je obrázok (z látky, kovový kľúčik, zrkadielko, vystrihnutý alebo nakreslený...), ktorý jej pomáha orientovať sa medzi piesňami.

A tak vlastne ten najdôležitejší poznatok som o nej získala cez jej neprijatie.

Záježová

Pod impozantným kameňom tieniacim skalku pri slamenom dome, leží malý hrob. Tichá slávnosť pohrebu na chvíľu prikryla tichom slnečné sobotňajšie poobedie.

Pôda na Záježke je kamenistá - to už viem, lebo som ten hrob kopala. Nežije sa tam ľahko.

Čiernovlasá Inka so širokým úsmevom a štrbaví Samko s Viki ma prizvali na pohreb malej sýkorky. Vložili ju do krásneho krčiašteka, cez úzku dieru som videla už len žlté bruško. Krčiaštek sme vložili do pôdy.

Vecne, no s úctou. Na vysoký kameň sme napísali SÝKORKA, 11.6.2011, dátum narodenia sme nezistili. Zaspievala som smútočnú pieseň a deti priniesli zo všetkých strán kvety a ozdobné kamene. Krásny modrý kosatec dala vraj sýkorke Príroda.

Potom ma za ruku priviedli aj k hrobu šteniatka - tomu vraj Viki možno k smrti pomohla, lebo naňho stúpila. Odvtedy už nejedlo a zomrelo.

Úplne iné deti.

Potom sa na lanovke polhodinu vznášali nad údolím. Zavesení len na svojich opálených rukách, hompáľali sa na drobnej sedačke ako tri húseničky. Rozviate Inkine vlasy, Samkov bezzubý úsmev, zvuk lanovečky.

Úplne iné deti.

Majú aj trampolínu. Prešiel na mňa kúsok ich živelnej odvahy a tak sme skákali a skákali, kotúľali sa a robili saltá. Vládzu toho strašne veľa. Potom sme si sadli a porozprávali mi o svojich rodičoch. Každý žije s maminou a jej priateľom. Tatovia sú buď preč, alebo žijú s niektorou inou maminou. Občas len o dva domy ďalej.

Úplne iné deti.

Vánkové radosti

Nemohla som dnes v noci spať. Premieľali sa mi v hlave dialógy ostatných týždňov a opäť a opäť som si zdôrazňovala, aké dôležité je zostať mimo diskusií, ktoré nehľadajú súlad.

Neviem, či je alebo nie je v poriadku diskutovať bez hľadania súladu. Len viem, že som z toho unavená a mám chuť ustúpiť o pár krokov ďalej a byť mlčiacim elementom. Len mi to zatiaľ pramálo ide.

Potom som ráno šla do roboty pešo. Chmúrne unavené myšlienky sa rozplynuli, keď som si všimla, ako sa mi šaty chvejú na bruchu, keď na mňa fúka bočný vietor. S obrovsko-bobuľovým hroznom v taške, som si pripadala ako v Karafiátovej rozprávke o Broučkoch, ktorí na večernú slávnosť narazili jednu bobuľku hrozna a celý večer si z nej popíjali sladučký mušt.

Drobnosti sú tak krásna vec. Keď zachmúrim čelo, prestávam ich vidieť. Dnes si ich všímam a žasnem. Žijeme v takom pohodlnom svete, kde jeme obrovské bobule hrozna, ladíme si balerínky k náušniciam (najlepšie v dopĺňajúcom kontraste k zladeným šatám a punčoškám) a vykračujeme si po bezpečných uliciach, kde sa nám so šatami a vlasmi pohráva vietor.

Ale radosť je ako vánok. Nežne pohladí a potom odíde.
Dnes som si tú vánkovú radosť stihla všimnúť a kúsok si jej aj uchovať.
Pekný deň všetkým.

Honosne hlinený hnev

Akú podobu na seba berie náš hnev?
Dnes sme si spolu s Aničkou položili túto otázku a snažili sa na ňu odpovedať prostredníctvom hliny.

Hlina sama o sebe je výborný materiál. Poddáva sa sile a vytrvalosti prstov, až naberie podobu našej predstavy. Tak, ako vlhkosť z hliny trošku po troške zostáva na našich rukách, tak aj kúsky našej nálady, či niečoho bytostného, troška po troške prestupujú do hliny. Tvoríme len to, čo už je nejakým spôsobom v nás, (s)tvoriteľsky čerpáme z vlastných zdrojov.

Môj hnev nabral podobu krovia rastúceho do výšky a obrastajúceho ma tak, že z neho nemôžem vykročiť. Dusivo nado mnou vládne.

Aničkin hnev bol krásny. Naozaj. Nazvali sme ho Slonia loď. Loďka, na ktorej sa dá odísť ďaleko. Ujsť. Jej plachta bola tak rozsiahla a pevná, že pripomínala slonie uši.

Na záver sme sa snažili prísť na alternatívu k hnevu. Hnev sám o sebe nie je problém. Problém je, keď na ňom odplávame tak ďaleko, že už je priťažké vrátiť sa, alebo vtedy, keď nás jeho "krovie" dusí tak, že sa už nedá ani dýchať, ani odpustiť.

"Ja si svoj krásny hnev nedám. Nechám si ho až do smrti," vyhlásila na záver Anička, ktorá bežne nechce svoje dielo ani len vidieť, prípadne ho nazve "odporným" a hlasno deklaruje, ako ho dokašľala.

Páčila sa mi tá úprimnosť.

Ja som svoje krovie síce katarzne popučila, ale premýšľam, či aj v realite. Koľko kroví v skutočnosti rastie v tesnom objatí mojej duše?

muzikoterapeutické radosti I

Sen, na ktorý už niekoľko rokov zbieram odvahu, je odrazu (ani neviem ako...) opakujúcou sa realitou v jednom malom sklade na koberci každý piatok poobede.

Som hudobníčka aj liečebáčka, a tak by malo byť prirodzené, aby som s deťmi tvorila hudbu s ambíciou posúvať kvalitu našich vzťahov a osobných životov smerom k lepšiemu. Nie je to však tak.

Pravda je, že to vôbec nie je také prirodzené, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo je vlastne to "lepšie", to optimum, kam ich mám posúvať? Koľko spraví hudba sama a koľko by som mala verbalizovať? Kde je dobrý a "muzikoterapeutický" balans medzi dynamickým slobodným a sústredeným, hudobne i komunikačne prehľadným hraním a spievaním?

Dnes cítim radosť, lebo sa jedno nesmelé dievčatko odvážilo ne-u-ve-ri-teľ-ne hlasno pišťať na našej žltej plastovej zobcovke. Po troch stretnutiach, kedy túžobne tú istú zobcovku držala v rukách, no do úst ju nevložila, plesám. Dalo by sa s prikrčeným nosom a prižmúrenými očami povedať, že po hlasnom pišťaní prišlo aj pišťanie tichšie. Isté je, že očká zúžené od smiechu nad perami našpúlenými v odvážnom hraní tváričku neopustili až do konca.

Dobre je.

Ale čo ostatné deti? Čo si oni dnes odniesli?

V tejto profesii bez publika nie je ľahké precítiť úspech, či istotu. Studňa detskej radosti ako odbornej spätnej väzby, je niekedy príliš úzka a jej dno príliš vysoko.

Ale hádam to má zmysel.

(fotka je čisto ilustračná, z inej príležitosti, s iným drobčekom a iným nástrojom..)

Koľko chorôb vážim v tvojich očiach?

Ešte stále spomínam a vychutnávam to sedenie. Ešte žasnem nad tým, že jedno "z mojich detí" je tak úprimné a čestné, že nevie vysloviť niečo žiadúce len aby ma uspokojilo. Pokoruje ma vedomie, ako veľmi nás zväzujú naše strachy, neistoty a žiarlivosť - až tak, že v mysli splietame úplne pokrivenú realitu. A plesám... lebo nakoniec to jedno nelogické tvrdenie spustilo veľkú vec, zlom a aspoň na chvíľu oslobodenie.


"Naozaj bývam častejšie chorý, než Aňa."
"Tak tebe sa to zdá takto... že Aňa je menej chorá, než ty?"
"Hej!"

"Počuj, ale teraz mi práve mamina písala, že u vás doma je Aňa tá chorá, že bola už trikrát chorá tento polrok a dvakrát za mesiac musia chodiť kontrolovať krv k pani doktorke. Ty si bol... raz, veď vtedy. Pamätáš? Vtedy to bolo také dosť vážne, veď si dva týždne nechodil do školy, že?"

"Tri. Ja som viac chorý, než Aňa."
"Koľkokrát si bol chorý za tento polrok?"
"Tri týždne."
"Ale nie.. ja sa pýtam koľkokrát..."

"No, tri... krát sedem, to je... nie, ešte štyri krát sedem, lebo potom som ešte osobne bol chorý štvrtý týždeň."
"Čo znamená osobne chorý?"
"No, že tak to vtedy bolo iné, to som bol tri týždne a teraz sedem dní, tak to tak inak bolo."

"Že to bolo také oddelené od tých troch týždňov?"
"Hej, tak. A teda 28-krát som bol chorý."

"Ja viem, že to bola ťažká choroba, keď si bol tak dlho doma. Ale to bolo ako jedna choroba, nie?"
"Áno..."

"A Aňa?"
"Ona je menej chorá...."

(Cítim, ako tento rozhovor zo mňa odsáva silu... trpezlivosť... len pokoj, len pokoj. Ak sa nám podarí zostať v sústredenom dialógu a zmeniť perspektívu pohľadu na túto jednu tému, bude to úspech - možno aj trochu narušíme statiku súrodeneckého pocitu nespravodlivosti a nevyrovnanej hierarchie...hoci je to len špička ľadovca. Ako pokoríme celý ľadovec?)

"Aňa je u nás tá zdravá a ja som ten chorý."

"... počkaaaj, pýtam sa koľkokrát bola chorá."
"Trikrát."
"A ešte..."

"Ešte chodí k doktorke dvakrát na kontrolu."

"Hej.. bolo to ťažké, že som to chcela od teba počuť?"
"Hej, lebo Aňa mi vždy robí zle, a také veci hovorí a len vylihuje..."

"Ja viem, že to bolo ťažké, tak si to veľmi cením, že si to povedal..."
"Hej?"
"Uhm. A...keď je Aňa veľa chorá, potom sa ti zdá, že to je nefér?"
"Áno!"

"Aj sa ti páči, ako sa potom o ňu rodičia starajú?"
"Hej, a o mňa sa tak nestarajú! Ja keď som chorý, tak musím si aj izbu upratovať a Aňa nikdy! A ona sa tak vystatuje..."

"Počkaj, to teraz nevyriešime, lebo ja neviem, ako doma upratujete, a ani Aňu veľmi nepoznám. Iba pri tej našej téme zostaneme, dobre? Tu, spolu my dvaja, dobre? Ale vieš čo?"

"Čo?"

"Mne to je jedno, koľkokrát ste kto chorí. Aj ak je Aňa chorá, to nič nemení na tom, že ty si ty. A teba mám rada. Aj ak je Aňa viac chorá."

"Naozaj?"
"Hej..."

"Počuj, dalo by sa povedať, kto z vás je viacej chorý?"
"Ja."

(Drží ho to v pevnom kŕči... ako už toľko rôznych tvrdení. Ešte nikdy sa mi nepodarilo ho dostať k tomu, aby sa takého tvrdenia úplne vzdal... Čo môžem ešte povedať? Len sa neuchýľ k žiadnym lacným tvrdeniam! Veď vieš, že by ti nepriznal oprávnenie na uistenie o láske, či férovosti od kamarátov, učiteľov, ani rodičov. Zostaň len tu, len vy dvaja. tu a teraz, neboj sa, to stačí.. Len to, za čo vieš strčiť ruku do ohňa, len za seba... )

"Ja... ja som viac chorý."

"Hm... ale na tom naozaj nezáleží. Ja sa vždy teším keď si zdravý, lebo to znamená, že ku mne prídeš... no tak, pozri sa mi prosím do očí..."

"Aňa je viac chorá... a ja som menej chorý." (potichu, no predsa! Odľahlo mi... možno aj nám obom.)

"Ťažké veci dnes od teba žiadam, že?"

"Veľmi..."

"Ale ide ti to výborne. Viem, že to bolo ťažké. Fakt mám z teba dnes radosť.
Pamätáš sa na macochu v rozprávke zo Snehulienky?"

"Hej, ona chcela byť najkrajšia."

"Hej, presne... a zle to s ňou dopadlo. Možno keby sa tešila z toho, že je ich viac krásnych, bolo by to v poriadku. Teraz sa mi zdalo, že aj v tebe trošku hovorila macocha- akoby si chcel byť ten najviac chorý, najobľúbenejší..."

"Hej."

"Ale to je v poriadku, keď je nás viacero obľúbených, všetci sa môžeme tešiť zo starostlivosti, kamarátstiev a šikovnosti, že?"

"Ale ja som vážnejšie chorý, lebo mne vždy pichajú do žily, ale Ani nikdy!"

"A kam ti to pichajú?"
"Tu."

"Tam ti berú krv?"

"Hej, krv mi berú..."

"Ale to takmer všetkým, pozri, ja tu mám také malé hnedé body, aj mne často musia brať."
"Aj ja tu mám?"

"Nevidím. Počuj, už pomaly budeme musieť ísť, ale chcem ťa pochváliť za dnešok. Dobrú robotu si odviedol. A ty si ty, nezabúdaj. Takého ťa mám rada, aký si. Tu so mnou. To je jedno, či je niekto iný chorý."
"Dobre... ďakujem."

"Tak poďme."
"Počkaj, ešte náš rituál... "
"Jejda, zabudla som...hlava deravá"

(Sadáme si k stolu a tak, ako vždy, s hračkami uzatvárame naše stretnutie. Horia mi líca od vyčerpania i vďaky...)

"... a som rád, že som tu s tebou zasa mohol byť."
"Fu... aj ja. Aj ja."

...

Uvažujem nad tým, koľko takých tvrdení ešte budeme musieť poraziť. Poraziť? Neviem... asi skôr zahnať prijatím, zahnať vytrvalosťou.

Brusnica v hlavnej role

Z motora nášho bordového favoritu (v najlepších rokoch) sa ozývali čudné zvuky a mne raz opäť mysľou prebehla vizuálna predstava výbuchu motora ako zo zlého nemeckého detektívneho seriálu. Čuduj sa svete, podobné predstavy ma už dlhú dobu priam upokojujú. Raz to predsa musí prísť – takým, či oným spôsobom a vôbec mi to nevadí (?). Darmo však šíriť teoretické plané reči.

Ale hneď za úľavou, že prinajhoršom nám verná Brusnička vybuchne, mi napadlo, že nemám zálohovaný text ku prázdninovému klubu, na ktorom bude postavený celodenný program pre 30 detí pripravený 12 usilovnými vedúcimi. Taký výbuch by riadne zaťažil celý prípravný tím a najmä moju šéfku.

Tak radšej nech tá Brusnica nevybuchne.

A potom mi to celé nejako došlo. Že tu v hlave riešim nezmyselne hypotetickú situáciu (ako zo zlého nemeckého detektívneho seriálu) a k realite ma viaže len úplne iracionálny pocit zodpovednosti.

Na čom stojí život?

Nie je to pre mňa ľahká otázka. Osobne jedna z najťažších. Od môjho muža (predtým priateľa a niekde medzitým snúbenca) sa už roky snažím naučiť úprimne ďakovať za svoj život.

Tak prajem všetkým pokoj a radosť z každého ďalšieho dňa, kedy smieme žiť - zatiaľ bez výbuchov a iných koncov.

Nech dokážeme cítiť radosť z daru života samého a nepotrebujeme náhradné výplne rôzneho charakteru.

späť k jednoduchosti

Včera sme s deťmi na pondelkovom klube maľovali abstraktné maľby na papierové podpohárniky. Inšpirácia pochádza od mojej kamarátky Kristíny Šimekovej, ktorá študuje maľbu na VŠVU. Kika má v tvorbe odvahu, cit i dušu. Odporúčam.

S deťmi na klube sa vždy výtvarne činíme. Po dramatickom lúštení zápisov od tajomného pána Ch., je to príjemná chvíľa tvorivého spočinutia.

(Pardón, intermezzo: hmlou mi popred okno preletela straka a čarovne svoje pristátie vyvážila majestátnym chvostom. Straky sú veľmi fajn, akosi sa im vždy podarí rozosmiať ma.)

Vždy sa na klub s Natáliou snažíme priniesť nejaký nový tvorivý nápad, nejakú novú techniku a najmä zakaždým niečo iné.

Včera sme siahli po klasike. Nádobky s vodou, vodovky a štetce. Miestnosť sa zahalila doteraz nepoznaným tichom a deti sústredene tvorili abstraktné diela. Drobné obrazy. A potom ďalšie a ďalšie...

Niekedy zabúdame na tú jednoduchú klasiku. Možností je veľa - takmer v každej oblasti. A práve v tomto pretlaku mi svieti včerajší zážitok ako lekcia jednoduchosti. Jednoduchosť je krásna. A pretrvá - dokonca aj vo svete polotovarov.