Od Stvorenia k Vianociam

V práci si plníme sen. Školskú chodbu, kde okrem nás sídli pani zubárka a naši priatelia intelektuáli z D3, raz za čas pretvoríme na biblickú expozíciu. V novembri si tak deti mohli pozrieť výstavu o Faune a Flóre Biblie, kde sme si napríklad posedeli pod viničom, napísali svoje výhovorky na horiaci ker a zahrali sa s oslicou, hadom a krkavcami.

V decembri sa na chvíľu chodba zatemnila, aby sa nám podarilo predstaviť si, aké to bolo pred tým, ako vznikol náš svet. Ako si predstaviť prázdnotu? "Bola tu len ničota," vystihla to malá Saška.

Postupne sa však prázdnota zapĺňala všetkým, čo Pán Boh vo svojej tvorivej sile a múdrosti vložil do nášho sveta. Deti nalepili hviezdy a planéty do čierneho vesmíru, vytvorili z plasteliny vlastné zvieratá, obkreslili svoje postavy na stenu, ulovili si ryby a dokonca si aj oddýchli - tak, ako je v Biblii napísané, že oddychoval Pán Boh.

Poslednou úlohou bolo napísať nejaké otázky. Otázky o vzniku sveta, otázky pre Pána Boha, otázky pre nás.

Keď som dnes spisovala obsah lístočkov od detí, zarazilo ma, že asi dvakrát viac (rátam len poznámky k veci), než otázok, tu bolo "odpovedí". Napríklad:
Pán Boh stvoril zem a rastlinky a zvieratká. Tomu verím.
Tak, že chcel mať veľa kamarátov a aby všetci v Neho verili.
Vesmír stvoril Boh na to, aby ho riadil.

Nie, že by ma netešili dobré odpovede... po mnohých odpovediach sama túžim a desí ma, že neprichádzajú. Ale nejako vo mne zostala z tých odpovedí neistota. Nakoľko vychádzajú z krásnej detskej istoty a nakoľko sú naučené?




Učíme deti dostatočne odvahe klásť otázky? Nie sme my ľudia vo všeobecnosti príliš skoro spokojní s príliš málom?

V piatok sme si doma pozreli film The Bothersome man. Dej sa odohráva v akomsi alegorickom prostredí, kde si tiež ľudia nekladú otázky, hoci v ich živote akoby všetko stratilo chuť i vôňu. Priznám sa, že mi zovrelo hrdlo, keď som si uvedomila, že náš svet a nás ľudí ani nebolo veľmi treba karikovať, aby tento film vytvorili.


Ako sa neuspokojiť s málom? Ako hľadať hĺbku a nebyť "bez chuti a zápachu"?
Kladiem sama sebe túto otázku a na inšpiráciu prikladám aj niektoré detské otázky.





Akože bol Boh taký milý, že nás stvoril?
Ako sa to dá?
Ahoj, si môj kamarát?
Prečo sa Boh rozhodol stvoriť zem?
Koho máš najradšej?
Cítiš sa dobre?
Má ma Boh rád?
Čo máme robiť?
Kde je peklo?
Prečo existujeme a ako?
Ako vznikli ostatné planéty?
Fakt je Boh všemohúci?
Kedy vznikol svet?
Ako sa zjavil Boh?

Kam hľadíš, oko moje?

"Čo pozeráš?!"
"Ja?"
"Áno ty, čumíš na nás!"
"A nemôžem?"
"Nie, vypadni odtiaľto!"

A už len v šoku sledujeme, ako dvojmetrový chlap s vulgárnou verbálnou spŕškou vyhadzuje mladého bezdomovca von z vlakovej staničky v malom meste.

Pretože sa pozeral.

Podľa Rona Davisa, priekopníka v oblasti hľadania pozitívnych aspektov vývinových porúch učenia, máme akési nehmatateľné oko mysle - "the mind's eye". Zdá sa, že Davis berie tento pojem vážne, priam doslovne. Pre mňa je v práci s deťmi s poruchou pozornosti tento koncept veľmi nápomocný, no po viac ako 3 rokoch ho ešte stále skepticky preverujem.

Možno je veľká časť mojej skepsy zbytočná. Myslím, že je tu prítomná z jednoduchého dôvodu - v Davisových knihách nie sú uvedené žiadne primárne, ani sekundárne literárne zdroje.

Škoda. Minule som si čítala kazuistickú esej Muž, který si pletl manželku s kloboukem od neurológa a psychiatra Olivera Sacksa z rovnomennej knihy. Píše o mužovi, ktorý kvôli neurologickému poškodeniu stratil schopnosť kognitívneho úsudku na úrovni vizuálnej percepcie, pamäte a predstáv - strácal schopnosť rozpoznávať celky, vnímal len izolované výrazné črty. Uvedomenie záviselo aj od toho, či šlo o podnety z ľavej, či pravej strany. Sacks píše o jednej skúsenosti s pánom P. a jeho predstavivosťou: "O těch, které viděl svým vnitrním zrakem poprvé, se nyní nezmínil, pravděpodobně je už neviděl."

Kontext je odlišný od porúch učenia, no potešilo ma, že aj iný autor ilustruje vizuálnu pamäť a predstavy tým, že myseľ personifikuje vlastným zrakom. Zrak, ktorý vidí to, čo si myseľ predstavuje.

Predstavivosť patrí medzi kognitívne funkcie rovnako ako vnímanie, pozornosť, myslenie a pamäť. Z pohľadu detí s poruchami učenia, ktoré majú bohatý vnútorný a fantazijný svet, je predstavivosť veľmi podobná vnímaniu. Keď sa im v mysli zrodí myšlienka založená na predstave, vie byť neuveriteľne živá, takmer hmatateľná - ako zrakový vnem.

S predstavivosťou súvisí tvorivosť a schopnosť divergentného hľadania riešení. V škole s tým súvisí neúspech v snahe sústrediť sa.

Ako má teda človek čerpať to dobré a tvorivé zo sveta svojich predstáv, no zároveň sa nenechať odvliecť priďaleko (od neodkladných povinností školy a práce)?

Podľa Davisa je odpoveď práve v spomínanom oku mysle. Keď sa dyslektik, dieťa s ADD, či dyskalkulik naučí rozpoznať stav, kedy sa zrak jeho mysle pozerá na niečo iné, než fyzicky stojí pred ním (to znamená, že myseľ zablúdi do svojich predstáv), môže potom vytrénovať svoju myseľ, aby vedome obrátila svoju pozornosť tam, kde má byť - napríklad na papier s písomkou z matematiky.

Aby to bolo ešte trochu zvlástnejšie, Davis ako "orientation point", odkiaľ sa má oko mysle v stave bežného sústredenia sa pozerať, určil bod niekoľko cm za a nad hlavou.

Aj by som sa zasmiala, ale mám veľmi dobrú skúsenosť s touto metódou, keď sme dva roky s mojím prvým klientom spolu objavovali tajomstvá jeho pozornosti. Bolo to dobrodružstvo, na ktoré nezabudnem.

Zároveň sa mi však zdá, že pojem "oko mysle" je trochu nešťastný, lebo človek má dvojo očí a keď sa má zamýšľať ešte nad tým fantazijným, akurát sa mu rozkrúti hlava a nevie, čo si s tým celým počať. Pôvodný termín, ktorý Davis použil, bol "the epicenter of perception", čo by sme mohli preložiť ako vnemové epicentrum. Použiteľné pre veľkých ľudí. A čo pre malých? Naposledy som použila pojem ďalekohľad fantázie. S miernou neistotou, ale v dobrej nádeji.

Tak, ako aj mladý bezdomovec zo stanice, aj ja sa pozerám. Veľa. Ešte šťastie, že sa väčšina môjho pozorovania a hodnotenia udeje len v mojej hlave cez zrak mojej mysle. Možno by som už dávno dostala po nose.

ujo Igor

Minulú nedeľu zomrel vzácny človek. Jeho život bol ako rozvetvená rieka, jeho mocné ramená boli ako prúdy vody. Zavlažovali mnohé miesta a niesli ľudí na lodiach ich fyzických i duchovných potrieb. Vedel byť ako radostný rozjarený potok, no aj obrovský v sile ako vodopád.

Jeho prameň bol v Bohu.

Výborných kardiochirurgov v Bratislave snáď ešte jeho pacienti nájdu. Jeho prácu budú musieť prevziať iní. No jeho rodine ho nenahradí nikto. Nikto.

Premýšľam o tom, čo ešte chcem povedať svojim rodičom skôr, než ich stratím. Uvedomujem si však, že aj keby som im povedala všetko, ešte stále tu zostane túžba povedať im viac. Dať im viac, poďakovať im viac.

Drahí Andréovci, smutno a ticho je v mojej duši.