"Čo pozeráš?!"
"Ja?"
"Áno ty, čumíš na nás!"
"A nemôžem?"
"Nie, vypadni odtiaľto!"
A už len v šoku sledujeme, ako dvojmetrový chlap s vulgárnou verbálnou spŕškou vyhadzuje mladého bezdomovca von z vlakovej staničky v malom meste.
Pretože sa pozeral.
Podľa Rona Davisa, priekopníka v oblasti hľadania pozitívnych aspektov vývinových porúch učenia, máme akési nehmatateľné oko mysle - "the mind's eye". Zdá sa, že Davis berie tento pojem vážne, priam doslovne. Pre mňa je v práci s deťmi s poruchou pozornosti tento koncept veľmi nápomocný, no po viac ako 3 rokoch ho ešte stále skepticky preverujem.
Možno je veľká časť mojej skepsy zbytočná. Myslím, že je tu prítomná z jednoduchého dôvodu - v Davisových knihách nie sú uvedené žiadne primárne, ani sekundárne literárne zdroje.
Škoda. Minule som si čítala kazuistickú esej Muž, který si pletl manželku s kloboukem od neurológa a psychiatra Olivera Sacksa z rovnomennej knihy. Píše o mužovi, ktorý kvôli neurologickému poškodeniu stratil schopnosť kognitívneho úsudku na úrovni vizuálnej percepcie, pamäte a predstáv - strácal schopnosť rozpoznávať celky, vnímal len izolované výrazné črty. Uvedomenie záviselo aj od toho, či šlo o podnety z ľavej, či pravej strany. Sacks píše o jednej skúsenosti s pánom P. a jeho predstavivosťou: "O těch, které viděl svým vnitrním zrakem poprvé, se nyní nezmínil, pravděpodobně je už neviděl."
Kontext je odlišný od porúch učenia, no potešilo ma, že aj iný autor ilustruje vizuálnu pamäť a predstavy tým, že myseľ personifikuje vlastným zrakom. Zrak, ktorý vidí to, čo si myseľ predstavuje.
Predstavivosť patrí medzi kognitívne funkcie rovnako ako vnímanie, pozornosť, myslenie a pamäť. Z pohľadu detí s poruchami učenia, ktoré majú bohatý vnútorný a fantazijný svet, je predstavivosť veľmi podobná vnímaniu. Keď sa im v mysli zrodí myšlienka založená na predstave, vie byť neuveriteľne živá, takmer hmatateľná - ako zrakový vnem.
S predstavivosťou súvisí tvorivosť a schopnosť divergentného hľadania riešení. V škole s tým súvisí neúspech v snahe sústrediť sa.
Ako má teda človek čerpať to dobré a tvorivé zo sveta svojich predstáv, no zároveň sa nenechať odvliecť priďaleko (od neodkladných povinností školy a práce)?
Podľa Davisa je odpoveď práve v spomínanom oku mysle. Keď sa dyslektik, dieťa s ADD, či dyskalkulik naučí rozpoznať stav, kedy sa zrak jeho mysle pozerá na niečo iné, než fyzicky stojí pred ním (to znamená, že myseľ zablúdi do svojich predstáv), môže potom vytrénovať svoju myseľ, aby vedome obrátila svoju pozornosť tam, kde má byť - napríklad na papier s písomkou z matematiky.
Aby to bolo ešte trochu zvlástnejšie, Davis ako "orientation point", odkiaľ sa má oko mysle v stave bežného sústredenia sa pozerať, určil bod niekoľko cm za a nad hlavou.
Aj by som sa zasmiala, ale mám veľmi dobrú skúsenosť s touto metódou, keď sme dva roky s mojím prvým klientom spolu objavovali tajomstvá jeho pozornosti. Bolo to dobrodružstvo, na ktoré nezabudnem.
Zároveň sa mi však zdá, že pojem "oko mysle" je trochu nešťastný, lebo človek má dvojo očí a keď sa má zamýšľať ešte nad tým fantazijným, akurát sa mu rozkrúti hlava a nevie, čo si s tým celým počať. Pôvodný termín, ktorý Davis použil, bol "the epicenter of perception", čo by sme mohli preložiť ako vnemové epicentrum. Použiteľné pre veľkých ľudí. A čo pre malých? Naposledy som použila pojem ďalekohľad fantázie. S miernou neistotou, ale v dobrej nádeji.
Tak, ako aj mladý bezdomovec zo stanice, aj ja sa pozerám. Veľa. Ešte šťastie, že sa väčšina môjho pozorovania a hodnotenia udeje len v mojej hlave cez zrak mojej mysle. Možno by som už dávno dostala po nose.
