Nemohla som dnes v noci spať. Premieľali sa mi v hlave dialógy ostatných týždňov a opäť a opäť som si zdôrazňovala, aké dôležité je zostať mimo diskusií, ktoré nehľadajú súlad.
Neviem, či je alebo nie je v poriadku diskutovať bez hľadania súladu. Len viem, že som z toho unavená a mám chuť ustúpiť o pár krokov ďalej a byť mlčiacim elementom. Len mi to zatiaľ pramálo ide.
Potom som ráno šla do roboty pešo. Chmúrne unavené myšlienky sa rozplynuli, keď som si všimla, ako sa mi šaty chvejú na bruchu, keď na mňa fúka bočný vietor. S obrovsko-bobuľovým hroznom v taške, som si pripadala ako v Karafiátovej rozprávke o Broučkoch, ktorí na večernú slávnosť narazili jednu bobuľku hrozna a celý večer si z nej popíjali sladučký mušt.
Drobnosti sú tak krásna vec. Keď zachmúrim čelo, prestávam ich vidieť. Dnes si ich všímam a žasnem. Žijeme v takom pohodlnom svete, kde jeme obrovské bobule hrozna, ladíme si balerínky k náušniciam (najlepšie v dopĺňajúcom kontraste k zladeným šatám a punčoškám) a vykračujeme si po bezpečných uliciach, kde sa nám so šatami a vlasmi pohráva vietor.
Ale radosť je ako vánok. Nežne pohladí a potom odíde.
Dnes som si tú vánkovú radosť stihla všimnúť a kúsok si jej aj uchovať.
Pekný deň všetkým.
