Magduška v štíhlych prstoch žmolí jeden z mojich dredov. Druhou rukou ma chytí za líce a zblízka sa mi pozrie do očí. „Zaspieva,“ hovorí mi s úsmevom a ja (už po tridsiatysiedmykrát) spievam pieseň Trenčianske hodiny.
Pred dvoma mesiacmi som rozmýšľala nad tým, aký iný je tento svet autistov. Napriek navyknutému pohodliu, že si vo všeobecnosti viem ľahko získať deti, u autistov som prejav tejto bežnej atrakcie nemohla čakať. Pre oboch mladých ľudí s autizmom, s ktorými sme v októbri začali tvoriť hudbu v priestore muzikoterapie, som bola nová, cudzia, a tým pádom nepríjemná zmena.
Na človeka sadne bázeň. Je to akoby vstúpil do iného sveta, v ktorom sa pohybuje po tajomných chodníkoch a jeho nohy akoby neboli uspôsobené na chôdzu po vratkom povrchu. Rukami sa dotýka povrchu vecí, no nespoznáva ich štruktúru. Hľadí, no nevidí presné kontúry, a tak si len domýšľa významy tvarov a javov.
Myslím, že ma samu zaskočilo, ako rýchlo som začala cítiť súlad a priateľstvo. Srdce sa mi vždy rýchlejšie rozbúcha, keď si Magduška na pohovke cezo mňa preloží nohu, pritiahne si ma k sebe a načúva môjmu spevu. Pripadá mi to ako zázrak. Privilégium.
Magduška je drobný človiečik. Už viem, že jej nemôžem povedať „Magda“, alebo zostať ticho, lebo by zneistela. Páčia sa jej ľudové pesničky, ale už sa naučila aj dve nové odo mňa. Je bystrá a má zmysel pre humor. Dúfam, že na najbližšom stretnutí mi dovolí sprevádzať Trenčianske hodiny na pentatonickom xylofóne. Ale nemusí. To je v poriadku.
Myslím, že to najdôležitejšie bolo nájsť niečo, čo má rada. Počas jedného stretnutia ubiehala od spevu (ale hlavne odo mňa) ku knižkám. To mi ponúklo výborné zrealizovateľné prepojenie – vyrobila som jej knižku s pesničkami, ktoré spolu odvtedy spievame. Pri každom notovom a slovnom zápise je obrázok (z látky, kovový kľúčik, zrkadielko, vystrihnutý alebo nakreslený...), ktorý jej pomáha orientovať sa medzi piesňami.
A tak vlastne ten najdôležitejší poznatok som o nej získala cez jej neprijatie.
