Magduškina mladosť

Ďakujem autistickému centru Andreas za video. A samozrejme, pánovi Hammelovi za pieseň, ktorá prelomila ľady. Magduška spieva s gitarou!

http://vimeo.com/41135644

Autisti a sociálna džungľa

V trolejbuse sedí maminka s roztomilým dvojročným chlapčekom. Človiečik chrúme špaldový keksík a pomedzi padajúce omrvinky rozosiela spolucestujúcim sériu úsmevov. Milá babička zo sedadla naproti sa mu prihovára a on jej ostýchavo odpovedá.

Na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny stojí hypotonický rad ľudí. Tí mladí, čo sú tu nováčikmi a v realite obrusujú nanovo artikuláciu svojho novozískaného (o kúsok menej užitočného, než čakali) titulu, sa ešte skúmavo okolo seba obzerajú a snažia sa posúdiť situácie jednotlivých spolustojacich. Tí, čo na tejto chodbe stáli už veľakrát, sa ani neobzerajú. Presne vedia, čo ich čaká, na druhých už nie sú zvedaví. K vedľajším dverám zamieri mladá žena s kočíkom pre dve deti a babyšatkou. Trojica plavovlasých detí sa zvedavo obzerá okolo seba. Úrad je udalosť dňa, vymyká sa z pieskoviskovej rutiny. Navyše je očividné, ako sa hypotonický rad vzpriamil a v zástupe odrazu badať jednotlivé tváre a jedinečnosť ich úsmevov.

„Mami, idem hľadať vajíčka!“ volá spod pehatého nošteka malá rusalka, na čo milý nakupujúci pán v okuliaroch s hrubým rámom povie – „tu sú vajíčka, hneď vedľa syrov.“ Dievčatko sa obzrie smerom, ktorým ukázal skrútený prst milého uja a zvraští čelo. „Ale ja som myslela také tie.. čokoládové!“ Ujo sa zasmeje a pochopí. Pohladí malú cieľavedomú dievčinku po vlasoch a dodá „Ako som si to len mohol pomýliť, ty malá princezná?“

V bezpečí autistického centra Andreas sú klienti vnímaní prirodzene, tak ako aj doma. Každý z mojich klientov na muzikoterapii má inú osobnosť. Jeden sa neprestajne usmieva a vykrikuje echolálie, ktoré som sa naučila mať veľmi rada. Občas má zamyslený deň a veľmi by som chcela vedieť, čo sa ukrýva za závojom našej vzájomnej inakosti. Noví klienti (ich diagnózy sa len okrajovo dotýkajú autistického spektra) sú pre mňa novým tajomstvom, novými ľuďmi, ktorých sa oplatí spoznať. Magdušku som už spomínala - žmolí mi dredy a šťastne sa usmieva, keď si pýta obľúbenú pesničku. Nepokojne sa pomedzi noty pýta na "záchodík" a na to, či pôjde von na prechádzku. Čas s ňou je srdečný. Trochu rozprávkový. Blízky.

Za bránou domu a centra je však džungľa, v ktorej sa cítila byť zahltení prúdmi nevyspytateľných podnetov, tvárí, zvukov a svetiel, ktorých je jednoducho priveľa.

V trolejbuse, na úrade aj v obchode. Na ulici, u lekára, u zubára.

A milá teta, čakajúci rad a láskaví páni za hrubými rámami okuliarov odrazu presne nevedia, ako reagovať na zmäteného veľkého, či malého človeka, ktorý rukami, krikom, či pohľadom tápa v tejto džungli.

Deti so znevýhodnením zažívajú neporovnateľne menej pozitívnej sociálnej spätnej väzby, než tie "bežné". A v tom vidím jeden z hlavných významov svojej práce - možnosť povedať matkám mojich klientov, ako ma teší čas s nimi, chytiť za ruku Magdušku, menovať siedmich trpaslíkov každý utorok a trieskať nahlas do djembe, keď je tu tá potreba. A pri tom cítiť postoj "Ty malá princezná, ty krásny chlapček".

Hammelove dvere k zázraku

Vážený pán Pavol Hammel, už toľkokrát som sa od ostatného októbra pýtala (nesmelo potichu, ale občas aj nahlas), čím to je, že moji dospelí klienti v DSS Andreas tak milujú Vašu hudbu? Nezazlievam to Vám. To len moje hudobné a literárne cítenie sa nevie vmestiť do kože.

Ale jednu vec Vám musím povedať. Vďaka Vašej piesni Mladosť sme s Magduškou vstúpili na zázračnú pôdu! Nielen, že vydrží počúvať gitarový sprievod k svojmu spevu (čo by verbalizované pred polrokom zaznelo ako naivný vtip), ale dokonca sa osmelila na gitare už aj (s mojou pomocou) brnkať.

Viem, je to neuveriteľné. Pevne verím, že doložím video dôkaz už čoskoro.

Tak teda vážne a úprimne - vďaka.

S pozdravom,

mh