Pod impozantným kameňom tieniacim skalku pri slamenom dome, leží malý hrob. Tichá slávnosť pohrebu na chvíľu prikryla tichom slnečné sobotňajšie poobedie.
Pôda na Záježke je kamenistá - to už viem, lebo som ten hrob kopala. Nežije sa tam ľahko.
Čiernovlasá Inka so širokým úsmevom a štrbaví Samko s Viki ma prizvali na pohreb malej sýkorky. Vložili ju do krásneho krčiašteka, cez úzku dieru som videla už len žlté bruško. Krčiaštek sme vložili do pôdy.
Vecne, no s úctou. Na vysoký kameň sme napísali SÝKORKA, 11.6.2011, dátum narodenia sme nezistili. Zaspievala som smútočnú pieseň a deti priniesli zo všetkých strán kvety a ozdobné kamene. Krásny modrý kosatec dala vraj sýkorke Príroda.
Potom ma za ruku priviedli aj k hrobu šteniatka - tomu vraj Viki možno k smrti pomohla, lebo naňho stúpila. Odvtedy už nejedlo a zomrelo.
Úplne iné deti.
Potom sa na lanovke polhodinu vznášali nad údolím. Zavesení len na svojich opálených rukách, hompáľali sa na drobnej sedačke ako tri húseničky. Rozviate Inkine vlasy, Samkov bezzubý úsmev, zvuk lanovečky.
Úplne iné deti.
Majú aj trampolínu. Prešiel na mňa kúsok ich živelnej odvahy a tak sme skákali a skákali, kotúľali sa a robili saltá. Vládzu toho strašne veľa. Potom sme si sadli a porozprávali mi o svojich rodičoch. Každý žije s maminou a jej priateľom. Tatovia sú buď preč, alebo žijú s niektorou inou maminou. Občas len o dva domy ďalej.
Úplne iné deti.
