Honosne hlinený hnev

Akú podobu na seba berie náš hnev?
Dnes sme si spolu s Aničkou položili túto otázku a snažili sa na ňu odpovedať prostredníctvom hliny.

Hlina sama o sebe je výborný materiál. Poddáva sa sile a vytrvalosti prstov, až naberie podobu našej predstavy. Tak, ako vlhkosť z hliny trošku po troške zostáva na našich rukách, tak aj kúsky našej nálady, či niečoho bytostného, troška po troške prestupujú do hliny. Tvoríme len to, čo už je nejakým spôsobom v nás, (s)tvoriteľsky čerpáme z vlastných zdrojov.

Môj hnev nabral podobu krovia rastúceho do výšky a obrastajúceho ma tak, že z neho nemôžem vykročiť. Dusivo nado mnou vládne.

Aničkin hnev bol krásny. Naozaj. Nazvali sme ho Slonia loď. Loďka, na ktorej sa dá odísť ďaleko. Ujsť. Jej plachta bola tak rozsiahla a pevná, že pripomínala slonie uši.

Na záver sme sa snažili prísť na alternatívu k hnevu. Hnev sám o sebe nie je problém. Problém je, keď na ňom odplávame tak ďaleko, že už je priťažké vrátiť sa, alebo vtedy, keď nás jeho "krovie" dusí tak, že sa už nedá ani dýchať, ani odpustiť.

"Ja si svoj krásny hnev nedám. Nechám si ho až do smrti," vyhlásila na záver Anička, ktorá bežne nechce svoje dielo ani len vidieť, prípadne ho nazve "odporným" a hlasno deklaruje, ako ho dokašľala.

Páčila sa mi tá úprimnosť.

Ja som svoje krovie síce katarzne popučila, ale premýšľam, či aj v realite. Koľko kroví v skutočnosti rastie v tesnom objatí mojej duše?

muzikoterapeutické radosti I

Sen, na ktorý už niekoľko rokov zbieram odvahu, je odrazu (ani neviem ako...) opakujúcou sa realitou v jednom malom sklade na koberci každý piatok poobede.

Som hudobníčka aj liečebáčka, a tak by malo byť prirodzené, aby som s deťmi tvorila hudbu s ambíciou posúvať kvalitu našich vzťahov a osobných životov smerom k lepšiemu. Nie je to však tak.

Pravda je, že to vôbec nie je také prirodzené, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo je vlastne to "lepšie", to optimum, kam ich mám posúvať? Koľko spraví hudba sama a koľko by som mala verbalizovať? Kde je dobrý a "muzikoterapeutický" balans medzi dynamickým slobodným a sústredeným, hudobne i komunikačne prehľadným hraním a spievaním?

Dnes cítim radosť, lebo sa jedno nesmelé dievčatko odvážilo ne-u-ve-ri-teľ-ne hlasno pišťať na našej žltej plastovej zobcovke. Po troch stretnutiach, kedy túžobne tú istú zobcovku držala v rukách, no do úst ju nevložila, plesám. Dalo by sa s prikrčeným nosom a prižmúrenými očami povedať, že po hlasnom pišťaní prišlo aj pišťanie tichšie. Isté je, že očká zúžené od smiechu nad perami našpúlenými v odvážnom hraní tváričku neopustili až do konca.

Dobre je.

Ale čo ostatné deti? Čo si oni dnes odniesli?

V tejto profesii bez publika nie je ľahké precítiť úspech, či istotu. Studňa detskej radosti ako odbornej spätnej väzby, je niekedy príliš úzka a jej dno príliš vysoko.

Ale hádam to má zmysel.

(fotka je čisto ilustračná, z inej príležitosti, s iným drobčekom a iným nástrojom..)