Sen, na ktorý už niekoľko rokov zbieram odvahu, je odrazu (ani neviem ako...) opakujúcou sa realitou v jednom malom sklade na koberci každý piatok poobede.Som hudobníčka aj liečebáčka, a tak by malo byť prirodzené, aby som s deťmi tvorila hudbu s ambíciou posúvať kvalitu našich vzťahov a osobných životov smerom k lepšiemu. Nie je to však tak.
Pravda je, že to vôbec nie je také prirodzené, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo je vlastne to "lepšie", to optimum, kam ich mám posúvať? Koľko spraví hudba sama a koľko by som mala verbalizovať? Kde je dobrý a "muzikoterapeutický" balans medzi dynamickým slobodným a sústredeným, hudobne i komunikačne prehľadným hraním a spievaním?
Dnes cítim radosť, lebo sa jedno nesmelé dievčatko odvážilo ne-u-ve-ri-teľ-ne hlasno pišťať na našej žltej plastovej zobcovke. Po troch stretnutiach, kedy túžobne tú istú zobcovku držala v rukách, no do úst ju nevložila, plesám. Dalo by sa s prikrčeným nosom a prižmúrenými očami povedať, že po hlasnom pišťaní prišlo aj pišťanie tichšie. Isté je, že očká zúžené od smiechu nad perami našpúlenými v odvážnom hraní tváričku neopustili až do konca.
Dobre je.
Ale čo ostatné deti? Čo si oni dnes odniesli?
V tejto profesii bez publika nie je ľahké precítiť úspech, či istotu. Studňa detskej radosti ako odbornej spätnej väzby, je niekedy príliš úzka a jej dno príliš vysoko.
Ale hádam to má zmysel.
(fotka je čisto ilustračná, z inej príležitosti, s iným drobčekom a iným nástrojom..)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára