Koľko chorôb vážim v tvojich očiach?

Ešte stále spomínam a vychutnávam to sedenie. Ešte žasnem nad tým, že jedno "z mojich detí" je tak úprimné a čestné, že nevie vysloviť niečo žiadúce len aby ma uspokojilo. Pokoruje ma vedomie, ako veľmi nás zväzujú naše strachy, neistoty a žiarlivosť - až tak, že v mysli splietame úplne pokrivenú realitu. A plesám... lebo nakoniec to jedno nelogické tvrdenie spustilo veľkú vec, zlom a aspoň na chvíľu oslobodenie.


"Naozaj bývam častejšie chorý, než Aňa."
"Tak tebe sa to zdá takto... že Aňa je menej chorá, než ty?"
"Hej!"

"Počuj, ale teraz mi práve mamina písala, že u vás doma je Aňa tá chorá, že bola už trikrát chorá tento polrok a dvakrát za mesiac musia chodiť kontrolovať krv k pani doktorke. Ty si bol... raz, veď vtedy. Pamätáš? Vtedy to bolo také dosť vážne, veď si dva týždne nechodil do školy, že?"

"Tri. Ja som viac chorý, než Aňa."
"Koľkokrát si bol chorý za tento polrok?"
"Tri týždne."
"Ale nie.. ja sa pýtam koľkokrát..."

"No, tri... krát sedem, to je... nie, ešte štyri krát sedem, lebo potom som ešte osobne bol chorý štvrtý týždeň."
"Čo znamená osobne chorý?"
"No, že tak to vtedy bolo iné, to som bol tri týždne a teraz sedem dní, tak to tak inak bolo."

"Že to bolo také oddelené od tých troch týždňov?"
"Hej, tak. A teda 28-krát som bol chorý."

"Ja viem, že to bola ťažká choroba, keď si bol tak dlho doma. Ale to bolo ako jedna choroba, nie?"
"Áno..."

"A Aňa?"
"Ona je menej chorá...."

(Cítim, ako tento rozhovor zo mňa odsáva silu... trpezlivosť... len pokoj, len pokoj. Ak sa nám podarí zostať v sústredenom dialógu a zmeniť perspektívu pohľadu na túto jednu tému, bude to úspech - možno aj trochu narušíme statiku súrodeneckého pocitu nespravodlivosti a nevyrovnanej hierarchie...hoci je to len špička ľadovca. Ako pokoríme celý ľadovec?)

"Aňa je u nás tá zdravá a ja som ten chorý."

"... počkaaaj, pýtam sa koľkokrát bola chorá."
"Trikrát."
"A ešte..."

"Ešte chodí k doktorke dvakrát na kontrolu."

"Hej.. bolo to ťažké, že som to chcela od teba počuť?"
"Hej, lebo Aňa mi vždy robí zle, a také veci hovorí a len vylihuje..."

"Ja viem, že to bolo ťažké, tak si to veľmi cením, že si to povedal..."
"Hej?"
"Uhm. A...keď je Aňa veľa chorá, potom sa ti zdá, že to je nefér?"
"Áno!"

"Aj sa ti páči, ako sa potom o ňu rodičia starajú?"
"Hej, a o mňa sa tak nestarajú! Ja keď som chorý, tak musím si aj izbu upratovať a Aňa nikdy! A ona sa tak vystatuje..."

"Počkaj, to teraz nevyriešime, lebo ja neviem, ako doma upratujete, a ani Aňu veľmi nepoznám. Iba pri tej našej téme zostaneme, dobre? Tu, spolu my dvaja, dobre? Ale vieš čo?"

"Čo?"

"Mne to je jedno, koľkokrát ste kto chorí. Aj ak je Aňa chorá, to nič nemení na tom, že ty si ty. A teba mám rada. Aj ak je Aňa viac chorá."

"Naozaj?"
"Hej..."

"Počuj, dalo by sa povedať, kto z vás je viacej chorý?"
"Ja."

(Drží ho to v pevnom kŕči... ako už toľko rôznych tvrdení. Ešte nikdy sa mi nepodarilo ho dostať k tomu, aby sa takého tvrdenia úplne vzdal... Čo môžem ešte povedať? Len sa neuchýľ k žiadnym lacným tvrdeniam! Veď vieš, že by ti nepriznal oprávnenie na uistenie o láske, či férovosti od kamarátov, učiteľov, ani rodičov. Zostaň len tu, len vy dvaja. tu a teraz, neboj sa, to stačí.. Len to, za čo vieš strčiť ruku do ohňa, len za seba... )

"Ja... ja som viac chorý."

"Hm... ale na tom naozaj nezáleží. Ja sa vždy teším keď si zdravý, lebo to znamená, že ku mne prídeš... no tak, pozri sa mi prosím do očí..."

"Aňa je viac chorá... a ja som menej chorý." (potichu, no predsa! Odľahlo mi... možno aj nám obom.)

"Ťažké veci dnes od teba žiadam, že?"

"Veľmi..."

"Ale ide ti to výborne. Viem, že to bolo ťažké. Fakt mám z teba dnes radosť.
Pamätáš sa na macochu v rozprávke zo Snehulienky?"

"Hej, ona chcela byť najkrajšia."

"Hej, presne... a zle to s ňou dopadlo. Možno keby sa tešila z toho, že je ich viac krásnych, bolo by to v poriadku. Teraz sa mi zdalo, že aj v tebe trošku hovorila macocha- akoby si chcel byť ten najviac chorý, najobľúbenejší..."

"Hej."

"Ale to je v poriadku, keď je nás viacero obľúbených, všetci sa môžeme tešiť zo starostlivosti, kamarátstiev a šikovnosti, že?"

"Ale ja som vážnejšie chorý, lebo mne vždy pichajú do žily, ale Ani nikdy!"

"A kam ti to pichajú?"
"Tu."

"Tam ti berú krv?"

"Hej, krv mi berú..."

"Ale to takmer všetkým, pozri, ja tu mám také malé hnedé body, aj mne často musia brať."
"Aj ja tu mám?"

"Nevidím. Počuj, už pomaly budeme musieť ísť, ale chcem ťa pochváliť za dnešok. Dobrú robotu si odviedol. A ty si ty, nezabúdaj. Takého ťa mám rada, aký si. Tu so mnou. To je jedno, či je niekto iný chorý."
"Dobre... ďakujem."

"Tak poďme."
"Počkaj, ešte náš rituál... "
"Jejda, zabudla som...hlava deravá"

(Sadáme si k stolu a tak, ako vždy, s hračkami uzatvárame naše stretnutie. Horia mi líca od vyčerpania i vďaky...)

"... a som rád, že som tu s tebou zasa mohol byť."
"Fu... aj ja. Aj ja."

...

Uvažujem nad tým, koľko takých tvrdení ešte budeme musieť poraziť. Poraziť? Neviem... asi skôr zahnať prijatím, zahnať vytrvalosťou.