Z motora nášho bordového favoritu (v najlepších rokoch) sa ozývali čudné zvuky a mne raz opäť mysľou prebehla vizuálna predstava výbuchu motora ako zo zlého nemeckého detektívneho seriálu. Čuduj sa svete, podobné predstavy ma už dlhú dobu priam upokojujú. Raz to predsa musí prísť – takým, či oným spôsobom a vôbec mi to nevadí (?). Darmo však šíriť teoretické plané reči.
Ale hneď za úľavou, že prinajhoršom nám verná Brusnička vybuchne, mi napadlo, že nemám zálohovaný text ku prázdninovému klubu, na ktorom bude postavený celodenný program pre 30 detí pripravený 12 usilovnými vedúcimi. Taký výbuch by riadne zaťažil celý prípravný tím a najmä moju šéfku.
Tak radšej nech tá Brusnica nevybuchne.
A potom mi to celé nejako došlo. Že tu v hlave riešim nezmyselne hypotetickú situáciu (ako zo zlého nemeckého detektívneho seriálu) a k realite ma viaže len úplne iracionálny pocit zodpovednosti.
Na čom stojí život?
Nie je to pre mňa ľahká otázka. Osobne jedna z najťažších. Od môjho muža (predtým priateľa a niekde medzitým snúbenca) sa už roky snažím naučiť úprimne ďakovať za svoj život.
Tak prajem všetkým pokoj a radosť z každého ďalšieho dňa, kedy smieme žiť - zatiaľ bez výbuchov a iných koncov.
Nech dokážeme cítiť radosť z daru života samého a nepotrebujeme náhradné výplne rôzneho charakteru.
Ako to robis? Na tak malom priestore, prinutis cloveka usmiat sa aj zamysliet. Krasne :)
OdpovedaťOdstrániťLeusik, to som nechala dozriet den, lebo inak by som na takom malom priestore vsetkym zvrastila celo... moja zlata. ty si ma rozusmievala na priestore 1 a pol riadku :-)
OdpovedaťOdstrániť