Akú podobu na seba berie náš hnev?
Dnes sme si spolu s Aničkou položili túto otázku a snažili sa na ňu odpovedať prostredníctvom hliny.
Hlina sama o sebe je výborný materiál. Poddáva sa sile a vytrvalosti prstov, až naberie podobu našej predstavy. Tak, ako vlhkosť z hliny trošku po troške zostáva na našich rukách, tak aj kúsky našej nálady, či niečoho bytostného, troška po troške prestupujú do hliny. Tvoríme len to, čo už je nejakým spôsobom v nás, (s)tvoriteľsky čerpáme z vlastných zdrojov.
Môj hnev nabral podobu krovia rastúceho do výšky a obrastajúceho ma tak, že z neho nemôžem vykročiť. Dusivo nado mnou vládne.
Aničkin hnev bol krásny. Naozaj. Nazvali sme ho Slonia loď. Loďka, na ktorej sa dá odísť ďaleko. Ujsť. Jej plachta bola tak rozsiahla a pevná, že pripomínala slonie uši.
Na záver sme sa snažili prísť na alternatívu k hnevu. Hnev sám o sebe nie je problém. Problém je, keď na ňom odplávame tak ďaleko, že už je priťažké vrátiť sa, alebo vtedy, keď nás jeho "krovie" dusí tak, že sa už nedá ani dýchať, ani odpustiť.
"Ja si svoj krásny hnev nedám. Nechám si ho až do smrti," vyhlásila na záver Anička, ktorá bežne nechce svoje dielo ani len vidieť, prípadne ho nazve "odporným" a hlasno deklaruje, ako ho dokašľala.
Páčila sa mi tá úprimnosť.
Ja som svoje krovie síce katarzne popučila, ale premýšľam, či aj v realite. Koľko kroví v skutočnosti rastie v tesnom objatí mojej duše?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára